Aký je život v Lomničke?

Autor: Patrícia Beličková | 23.2.2019 o 17:41 | (upravené 23.2.2019 o 18:31) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  7755x

Sedím v autobuse medzi skupinkou Rómov. Nevadí mi to, nevstávam, nejdem preč. Jednoducho tam sedím a pozerám sa na nich. Premýšľam, čo všetko sa vo mne zmenilo počas pár dní, keď som mala možnosť vidieť ich svet „z druhej strany”.

Lomnička. Obec v staroľubovnianskom okrese. V súčasnosti je 99% jej obyvateľov etnických Rómov. Ako sa celý náš príbeh začal? Je streda ráno. Šesťčlenná skupinka fotografov – študentiek a ich pedagógov - cestuje do rómskej osady, pripravená zachytiť momenty ich všedných dní. Momenty reality, o ktorej mnohí z nás majú len matné tušenie, či veľmi skreslené dojmy. Všetci cítime nervozitu. Nebojíme sa o naše fotoaparáty, o naše veci, či o to, aké to tam bude. Bojíme sa, že naše zábery nebudú dobré. To je pravá nervozita fotografov. Prichádzame na miesto. Krok za krokom, pomaly vstupujeme do skutočného života osady. Chatrče i okázalé domy, špina, chudoba, školstvo, sociálne dávky, viera v Boha, zdravie. Mizéria i nádej. Lesk i bieda. Všetko nás zaujíma. Vraj to bude silné. To ešte netušíme, ako veľmi. Keď sa ma neskôr pýtajú priatelia na moje dojmy, odpoviem to isté. Bolo to silné. A ešte stále je. 

Vchádzame do osady. Veľké auto je pre nás zatiaľ akousi bublinou. Ešte stále nás bezpečne izoluje od toho, čo je vonku. Vidíme rozpadnuté, zničené domy. Ak sa to vôbec dá nazvať domami. Pán farár je našim sprievodcom a zároveň vstupenkou do sveta Rómov. Vysvetľuje nám, ako to tu funguje, akí sú ľudia, ako sa máme správať, na čo si máme dávať pozor. Spočiatku sa držíme v jednej veľkej skupine. Zamierime k miestnej škole. Čakáme pred ňou, pomaly k nám začínajú prichádzať deti. Zaujíma ich, kto sme a čo tu chceme. „Sme študenti a prišli sme vám urobiť pekné fotky,“ odpovedáme jednohlasne, znie to naučene.... A deti? Hneď sa chcú fotiť. „Hej teta, spravte mi fotku,“ počujete podchvíľou. A tak ich fotografujeme. Snažíme sa o nadviazanie pozitívneho kontaktu. Budujeme vzťahy. Deti sa predvádzajú, skáču po strechách a lezú po múroch. Príde za mnou dievčatko a opýta sa, či ju odfotím. Samozrejme. Pýtam sa jej, ako sa volá. Viktorka. Hovorím jej, že má pekné meno, tak sa volá aj moja mama. Usmeje sa, vraj sme všetky také pekné. Mimochodom, to sme tu počuli ešte veľakrát. Smiali sme sa na tom, ale je pravdou, že ak má niektorá z nás malé ego, z tohto výletu bude odchádzať plná sebavedomia. To, že sme milé a pekné, máme pekné vlasy, pekné nechty a pekné oblečenie sme počúvali neustále. Bolo to nielen milé. Bolo to úprimné. Fotografujeme bez prestávky, všetky deti chcú mať vlastný obrázok. Pribehne za mnou Viktorka a v ruke drží náramok. Chce, aby som si ho vzala. Sama ho vyrobila, dá mi ho na  pamiatku. Vďačne ho prijímam a obdivujem na svojej ruke. Premýšľam nad tým, aké to je - podeliť sa aj o to málo, čo majú. 

„Poďme na čečenky!“ ozve sa z úst jedného z detí. Čečenky? Čo to je? Kam to ideme? Berú nás za ruky a ťahajú do kopca hore na lúku. Ideme zbierať prvosienky. Už o chvíľu dostávame každá veľkú kyticu. Kedy som naposledy od niekoho dostala kvety? Dojímajú ma deti objímajúce môj pás. Zvláštne. Sme tam šťastné a nechce sa nám odísť.

Odchádzame do vedľajšej dediny na obed, rozoberáme prvé dojmy. Zatiaľ je to dosť silné. Po obede si vymieňam objektív. Pevnú 50-ku dávam do tašky a vyberám si „širokáč“. Ideme späť do Lomničky, kde si ma hneď odchytí Alexander. Malý chlapec, ktorý dostal od môjho učiteľa odznak. Je z neho nadšený a hrdo ho všetkým ukazuje. Ostatné deti sa oňho bijú, chcú mu ho vziať. Pripínam mu ho už asi piatykrát, keď sa ma spýta, čo to mám za objektív, veď som mala 50-ku. Čudujem sa, odkiaľ to vie. Veď toto nevedia ani niektorí z mojich spolužiakov. Hovorím mu, že je veľmi múdry a nech stále chodí do školy. Nech sa učí. Chcem, aby mi to sľúbil. Sľubuje, chytí ma za ruku a spolu kráčame ďalej dedinou. 

Prichádzame na druhý koniec. Iný svet. Tu už začínajú pekné domy. Farebné, s plastovými oknami a satelitmi. Mladí chlapci sedia na lavičke pred domom. Pokrikujú na mňa, vraj čo tam robím, nech si ideme fotiť domov. Či sa vyžívame v tom, že ich tu fotíme. Mrzí ma to. Vysvetľujem im, že to tak nie je. Že sme nikomu neprišli ublížiť. Pravdepodobne mi neveria, ale rozumiem im. Aj my sami máme zmiešané pocity. Nie raz vstúpime na pozvanie do domu a predsa nechceme vytiahnuť fotoaparát. Je nám to priveľmi nepríjemné. Máme pocit, akoby sme zrádzali ich dôveru. Namiesto toho sa s nimi rozprávame. Počúvame o tom, ako sa im žije. Každý dom, rodina, príbeh je iný. Ak by mi teraz niekto povedal, že všetci Rómovia sú rovnakí, poslala by som ho priamo do Lomničky, aby videl, ako veľmi sa mýli. Aby pochopil, že rovnako ako medzi bielymi ľuďmi sú dobrí a zlí, ja to tak aj medzi nimi.

Končíme, ide sa domov. Sme vyčerpaní, chceme si ísť ľahnúť, no zároveň je nám smutno. Ešte naposledy nás rozveselia deti. Snažia sa dostať do nášho auta. Jedného z auta vyberieme a ďalší dvaja doň vlezú. O chvíľu už všetci členovia našej výpravy sedíme v aute a nejakým zázrakom si neodnášame domov žiadne, pod sedačkou skrývajúce sa, rómske dieťa.

Môj najsilnejší dojem? Neexistuje iba jeden, je ich príliš veľa. A každý z nich je zvláštny, jedinečný. Prezerám si fotografie. Mám pocit, že som ešte nikdy nič lepšie nenafotila. Nie sú to obrázky. Je to život. Sú to príbehy. Detí, ktoré milujú Lomničku. Ale aj detí, ktoré by odtiaľ najradšej ihneď odišli a nikdy sa nevrátili späť. 

Zmení sa ich život niekedy k lepšiemu? Nepoznám odpoveď. Ale som si istá, že aj takýto život treba ukazovať v pravom svetle. Hovoriť o ňom, zdieľať ho. Pretože nevedomosť nás robí ľahostajnými a otupenými a nepomôže zmeniť stereotypy a predsudky, ktorými žijeme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Politický marketér: Prieskum stojí do 15-tisíc eur, zmanipulovať jeden nemá zmysel

Martin Lengyel pracoval pre Mikuláša Dzurindu, zakladal aj televíziu TA3.

Cynická obluda

Úprimní noví politici

Opozičné strany včera usúdili, že snahu dohodnúť sa predstierali už dosť dlho a môžu spokojne vyhlásiť, že sa nedohodnú.

Tajomný šéf vojenských tajných Ján Balciar. Čo o ňom vieme?

Kto je muž, ktorý podal trestné oznámenie na Naďa?


Už ste čítali?